O dobrých a zlých statusových hrách (pokročilý kurz)

Knihu O pôvode prosperity som písal ako popularizačnú učebnicu, ktorú si môže prečítať každý trochu zvedavý laik. Preto som nemohol ísť príliš hlboko do jednotlivých tém – hrozilo by, že sa zamotám do technikálií a stratím väčšinu čitateľov. Tento newsletter je však iný. Lebo vy ste iní. Ak čítate tieto riadky, je veľmi pravdepodobné, že patríte medzi ľudí, ktorým nerobí problém ísť o niečo hlbšie do témy. A preto tam môžem ísť aj ja. Toto je pokročilý kurz princípov spolupráce Homo sapiens. O pôvode prosperity 202.

Nasledujúcich pár textov sa teda bude venovať téme evolúcie spolupráce ľudského druhu. Ak čítate tento newsletter najmä kvôli školstvu a vzdelávaniu, nemusíte sa obávať. V pravidelných #resume sa budem naďalej venovať aj týmto témam a neskôr sa k nim určite plnohodnotne vrátim. Som však presvedčený, že každého zvedavého človeka musí fascinovať, ako sme dokázali naškálovať spoluprácu od malých tlúp a kmeňov až po globálnu ekonomiku, v ktorej stačí zablokovať 35-kilometrový pás vody a celý svet sa ocitne hore nohami.

Človek zdieľa s inými zvieratami mnohé základné potreby, ktoré vyplývajú z evolučnej logiky. Potrebujeme jedlo, bezpečie a sex, aby sme dokázali posunúť svoje gény do ďalšej generácie. Lenže u človeka cesta k naplneniu týchto potrieb vedie len zriedka priamo. Väčšinou vedie cez interakciu s inými ľudmi. Preto potrebujeme zapadnúť do kolektívu, získavať priateľov a spojencov a najmä budovať si spoločenský status. Už u našich predkov status úzko súvisel s prístupom k jedlu, ochrane aj partnerom. Snaha o spoločenské postavenie je preto jednou z hlboko zakorenených ľudských potrieb.

Jej prejavy vidíme dodnes. Nás ekonómov napríklad irituje, že ľudia vo veľkej miere ignorujú dramatické zlepšenie životnej úrovne. Máme lacné kalórie, teplo v domácnostiach, bezpečné autá a množstvo pohodlia, o akom sa našim predkom ani nesnívalo. Napriek tomu sú mnohí posadnutí relatívnym porovnávaním. Trápi ich, či zarábajú viac ako bývalý spolužiak, či majú väčšie auto než švagor, úspešnejšie deti než kolega alebo zelenší trávnik než sused.

Vzhľadom na evolučný význam statusu by sme mohli očakávať, že snaha o jeho získanie bude otvorenou súčasťou nášho spoločenského života. Tak ako priznávame hlad, smäd či chlad, mali by sme bez rozpakov priznávať aj túžbu po spoločenskom postavení. Nič však nie je vzdialenejšie od pravdy. Statusové hry sú skryté. Dokonca platí, že ich skrývanie je jedným zo základných pravidiel tejto hry. Otvorená snaha o vyšší status často vedie k pravému opaku: k jeho poklesu. Spoločensky je penalizovaná. V tomto skrývaní našej statusovej potreby sme sa zlepšili až tak, že ju skrývame aj sami pred sebou – evoluční psychológovia na tom vypracovali celú teóriu seba-klamov (self-deception).

Napätie medzi túžbou po statuse a nutnosťou túto túžbu skrývať vedie k mnohým paradoxom. Aby sme získali vysoký status, musíme pôsobiť, akoby nám na ňom vôbec nezáležalo. Snažíme sa vyzerať skromne a pokorne, aby sme si tým vyslúžili obdiv a uznanie. Niekedy to vedie až k zámernému utajovaniu altruistických činov, pretože by mohli byť vnímané ako taktika na získanie vyššieho postavenia. Aj preto verejnosť vníma anonymný dar na charitu ako morálne hodnotnejší než verejný.

Túto skrytú hru o status hráme odjakživa, zanechala otlačok v našich emóciách aj normách. Keď vidíme človeka, ktorý sa otvorene vystatuje a chváli, vyvoláva to v nás negatívne morálne emócie, odpor či pohŕdanie. Aj kultúrne dedičstvo nás varuje, že „pýcha predchádza pád“, „sebachvála smrdí“, a odporúča nám, že „dobré sa chváli samo“. Jazyk je plný hanlivých označení pre ľudí, ktorí hrajú statusové hry príliš okato: chválenkár, nafúkanec, narcis, pózer, flexer, attention whore, karierista či človek, ktorý sa oddáva „signalizovaniu cnosti“.

Antropologické výskumy ukazujú, že ani v tradičných spoločenstvách nebolo bezpečné hrať tieto hry príliš otvorene. Úspešní lovci museli svoj úspech maskovať, aby nebol čítaný ako okaté súperenie o postavenie. V kmeni !Kung napríklad úspešní lovci pri podozrení z chválenkárstva zámerne používali požičané šípy, aby sa vyhli priamemu nároku na korisť a signalizovali pokoru. Inde sa od úspešného lovca očakáva, že sa nebude podieľať na rozdeľovaní mäsa, ale ostane bokom. V mnohých spoločenstvách dokonca bývali štedrosť a altruizmus sankcionované, ak neboli prejavované dostatočne skromne a nenápadne.

Aj v dnešnej spoločnosti existujú špecializované kmene, ktoré sa naučili hrať statusové hry mimoriadne diskrétne. Maskujú ich za posvätné hodnoty a ušľachtilé ciele. Napríklad umelci spravidla nehovoria, že túžia po obdive, nesmrteľnosti a prestíži. Hovoria, že ich poslaním je odhaľovať krásu, nastavovať spoločnosti zrkadlo, zachytávať ducha doby, búrať konvencie či spájať ľudí. Vedci zasa oficiálne nebojujú o uznanie kolegov a svoj odkaz vo vedeckej disciplíne. Hovoria o hľadaní pravdy, odhaľovaní zákonitostí vesmíru, posúvaní hraníc poznania a hľadaní riešení spoločenských problémov. Ľudia vymyslia všetko možné, len aby neupriamovali pozornosť na slona v mozgu: že ich poháňa aj túžba po statuse.

Nechápte ma zle. Nepíšem to ako kritiku ani ako obvinenie z pretvárky. Práve naopak. Je to príklad dobre nastaveného kultúrneho závoja, ktorý dokázal statusovú hru zabaliť do ušľachtilého a spoločensky hodnotného rámca. Vďaka tomu umelcov a vedcov nebrzdí žiadna spoločenská penalizácia a môžu sa naplno realizovať.

A my ostatní z toho ťažíme. Z pohľadu samotných hráčov môže ísť o pozičnú hru, v ktorej sa bojuje o uznanie, prestíž a vyššie miesto v hierarchii. No táto hra zároveň vytvára obrovské pozitívne externality pre všetkých mimo nej. Vďaka nej vznikajú Michelangelove sochy, Picassove obrazy, piesne Freddieho Mercuryho, Einsteinova teória relativity či Darwinova teória prírodného výberu.

Existuje však jedna oblasť spoločenského života, v ktorej ľudia tiež hrajú statusové hry s rozsiahlymi pozitívnymi externalitami, no v našej kultúre nevznikol podobný závoj ušľachtilých motívov, ktorým by sa mohli zahaliť. Tou oblasťou je podnikanie na trhu. Henry Ford, John D. Rockefeller či Andrew Carnegie pomohli vytvoriť svet dostupných áut, lacných pohonných hmôt a ocele. Lenže všetci títo ľudia zároveň otvorene sledovali a dosahovali zisk. A zisk je len iné meno pre sebeckú statusovú hru. Svoje obrovské prínosy tak v očiach verejnosti „pošpinili“ vlastným záujmom.

Spomínaní podnikatelia nedokázali svoje úspechy zamaskovať za vznešené frázy a natrieť ich pozlatkom nezištných motívov. Niektorí ich nasledovníci sa o to snažia masívnou filantropiou (Bill Gates) alebo demonštrovanou skromnosťou (Ingvar Kamprad, zakladateľ IKEA). Ale to sa samotným firmám nikdy nepodarí. Sú to depersonifikované „korporácie“, ktorých oficiálnou úlohou je dosahovať zisk. Všetci to vedia.

Máme tu teda oblasť života, ktorá prináša zjavné spoločenské benefity, no zároveň ju naše paleo-inštinkty, nastavené na podozrievavosť voči otvorenému sledovaniu statusu, penalizujú. Ľudia potom nevnímajú obrovské prínosy úspešných firiem a podnikateľov ako službu druhým, ale ako podozrivo priznaný egoizmus. Všetky tie továrne, produkty, pracovné miesta a inovácie sú morálne pošpinené tým, že ich tvorca na nich aj zarobil.

Share

Ekonóm môže stokrát zopakovať, že obchod je hra s kladným súčtom, no nie je to nič platné. Stačí, aby na scénu vstúpil politik, ktorý zneužije naše paleo-inštinkty a začne rozprávať intuitívne príťažlivé príbehy o tom, ako zatočí s otvorene sebeckými podnikateľmi a zavedie politiky motivované „dobrými úmyslami“ a „nezištnou pomocou druhým“.

Paradox je v tom, že aj politik sám hrá statusovú hru. Hrá ju možno ešte tvrdšie než podnikateľ. Len ju vie lepšie zamaskovať. Nie je náhoda, že najúspešnejší politici bývajú práve tí, ktorým sa najlepšie darí vytvárať dojem, že v skutočnosti žiadnu statusovú hru nehrajú. Presvedčia ľudí, že ich cieľom je prinášať stabilitu, hrádzu voči extrémistom, sociálne istoty alebo slúžia verejnému záujmu, chránia demokraciu, a zabezpečujú spravodlivosť a rovnosť.

V porovnaní s umelcami, vedcami a podnikateľmi je však politické sledovanie statusu v jednom dôležitom ohľade iné. Politici často hrajú statusové hry s negatívnymi externalitami. Prerozdeľujú hodnoty, odrádzajú od produktívnych činností, zadlžujú krajinu, rozdávajú monopolné privilégia, alebo mobilizujú spoločnosť proti „triednym nepriateľom“.

Našťastie, človek je plastický tvor. Vďaka kultúre sa vieme naučiť nové triky, ako prežiť v nehostinných podnebiach, alebo osvojiť si hodnoty a presvedčenia, ktoré nám umožnia využívať výnosy z deľby práce aj v spoločenských podmienkach, na ktoré naše inštinkty neboli adaptované. Kultúra preto môže vytvoriť nový jazyk a normy ako závoj prospešných motívov, do ktorých sa dá aspoň čiastočne zabaliť podnikateľské sledovanie vlastného záujmu a otvorené hranie statusových hier. Vďaka čomu sa tieto motívy na trhu aspoň čiastočne prestanú javiť ako niečo podozrivé a začnú sa chápať ako civilizačne prospešná sila.

Ekonómka Deirdre McCloskey dokonca tvrdí, že práve takýto kultúrny posun vo vnímaní podnikateľov, zisku a trhových mechanizmov bol kľúčovým faktorom moderného ekonomického rozvoja. Nie samotné technológie, kapitál, alebo zákony ale zmena morálneho statusu podnikania stála nárastom blahobytu. V dejinách sa objavilo niekoľko období, keď sa to niektorým spoločnostiam na určitý čas podarilo. Patrilo medzi ne holandské zlaté obdobie v 17. storočí, anglická priemyselná revolúcia v 18. storočí či americký ekonomický boom v 19. storočí. Až keď ľudia začali prejavovať rešpekt, vďačnosť a obdiv k „buržoáznym cnostiam“, mohol sa naplno rozbehnúť proces veľkého zbohatnutia ľudského druhu.

Človek bude vždy hrať statusové hry. Nezbavíme sa ich, pretože túžba po spoločenskom postavení je príliš hlboko zakorenená v našej prirodzenosti. Skutočná otázka preto neznie, či tieto hry hráme, ale aké hry hráme. Či bude výsledkom našej túžby po statuse viac umeleckých diel, rozširovanie poznania a služby zákazníkom, alebo podnecovanie nízkych pudov, závisti a rozdeľovania spoločnosti. Teda, či budeme žiť v spoločnosti, kde bude viac úspešných Taylor Swiftovych, Ed Sheeranov, Baryshnikovov a Liu Cixinov alebo viac Trumpov, Leyenových, Putinov a Si Ťin-pchingov.

Róbert Chovanculiak, INESS

Podporiť newsletter cez LN môžete tu:

Pre plný zážitok z tohto newslettera sa pridajte k podporovateľom. Podporíte tým moju prácu a získate prístup do súkromnej skupiny. Ďakujem.