Krajina, ktorá si požičiava svoju budúcnosť

Existujú problémy, ktoré vyzerajú jednoducho, ale sú zákerné práve preto, že ich každý chápe, no nikto ich nerieši. Nie z nevedomosti. Z pohodlnosti, zo strachu, alebo preto, že niekomu vyhovuje, ak sa nič nemení. Slovensko dnes čelí presne takémuto problému.

Verejné financie sú pod tlakom. Deficity sa stali štandardom. Verejný dlh rastie rýchlejšie než schopnosť ekonomiky vytvárať hodnotu. Demografický vývoj tento tlak v najbližších rokoch ešte zosilní. Mladí odchádzajú. Starnúca populácia, klesajúci počet pracujúcich a rastúce nároky na sociálny systém nie sú názorom. Sú faktom.

To nie je ideologické tvrdenie. To je aritmetika.

Keď krajina dlhodobo míňa viac, než vytvára, má pred sebou len tri cesty: šetriť, rásť alebo predlžovať agóniu. Grécko si vybralo tretiu možnosť a skončilo pod správou veriteľov, s ekonomikou zmenšenou o štvrtinu a generáciou mladých ľudí, ktorá odišla. Nie preto, že Gréci boli zlí ľudia, ale preto, že príliš dlho odkladali nepríjemné rozhodnutia.

Slovensko dnes stojí na podobnej križovatke. Nie v rovnakej situácii, ale pred rovnakým typom rozhodnutia.

A správna odpoveď nie je buď-alebo. Šetrenie bez rastu vedie k stagnácii. Rast bez konsolidácie vedie k dlhovej špirále. Slovensko potrebuje oboje súčasne. Otázka teda neznie, čo si vybrať. Otázka znie, či to dokážeme urobiť správne.

Hovorí sa, že konsolidujeme. Technicky sa niečo deje. Zvýšilo sa daňovo-odvodové zaťaženie, zvýšila sa daň z príjmu, DPH, pribudla transakčná daň, atď. Na papieri to vyzerá ako úsilie.

Výsledok je však otázny.

Transakčná daň nezdaňuje zisk ani príjem. Zdaňuje samotný pohyb kapitálu, teda ekonomickú aktivitu. Je to podobné, ako keby sme spoplatnili dýchanie a následne sa čudovali, že je pacient unavený.

Štát si zároveň požičiava v prostredí vysokej inflácie Slovenska. Reálna cena dlhu je tak menej čitateľná a budúce záväzky sa prenášajú dopredu. Samotná štruktúra výdavkov sa pritom zásadne nemení. Konsolidácia sa opiera najmä o príjmovú stranu, zatiaľ čo diskusia o efektívnosti a rozsahu výdavkov je nápadne tichá.

Bremeno sa presúva na tých, ktorí vytvárajú hodnotu. Na živnostníkov, podnikateľov a zamestnancov. Na tých, od ktorých zároveň očakávame, že ekonomiku ponesú.

A pritom sme mali k dispozícii eurofondy. Miliardy eur určené na investície do infraštruktúry, vzdelávania, inovácií a digitalizácie. Kapitál, ktorý nebolo treba splácať, len rozumne využiť. Výsledok je rozpačitý. Časť prostriedkov sa nevyužila efektívne, časť uviazla v systéme, časť skončila tam, kde nepriniesla skutočnú hodnotu.

Ak nedokážeme efektívne využiť kapitál, ktorý dostaneme prakticky zadarmo. Ako vlastne chceme budovať vlastný kapitál?

Hodnota žiaľ nevzniká v ministerskej kancelárii. Vzniká vo firmách. Vzniká vtedy, keď podnikateľ riskuje, keď tím buduje produkt a keď zákazník zaplatí za niečo, čo považuje za hodnotné.

Firmy však na rast potrebujú kapitál. A kapitál má dve základné podoby.

Prvou je dlh. Bankový úver alebo dlhopis umožní firme investovať, ale zároveň ju zaťaží fixnou povinnosťou splácania bez ohľadu na to, či sa jej darí alebo nie.

Druhou je vlastný kapitál. Investor vstupuje ako spolumajiteľ, zdieľa riziko a podieľa sa na raste. Keď firme ide dobre, zarába spolu s ňou. Keď ide zle, nesie časť straty.

Nejde o kritiku bánk. Banky plnia svoju funkciu a úver je dôležitý nástroj. Ale úver zo svojej podstaty nemôže byť nástrojom budovania bohatstva pre toho, kto si požičiava. Plody rastu idú predovšetkým k tomu, kto kapitál poskytol. Vlastný kapitál funguje inak: investor rastie spolu s firmou. A ak tú firmu vlastní cez burzu tisíc bežných ľudí, rastú spolu s ňou aj oni. Nie namiesto niekoho. Spolu s niekým.

Slovenská ekonomika dnes funguje primárne na úverovom modeli. Kapitálový trh, ktorý umožňuje firmám získavať vlastný kapitál od širšieho okruhu investorov, zostáva okrajový. To nie je technický detail. To je štrukturálna slabosť.

Naši susedia otvorene hovoria o podpore kapitálového trhu a pripravujú konkrétne kroky na podporu nových IPO a oživenie investičného ekosystému. Nejde o astronomické sumy. Ide o signál, že kapitálový trh je vnímaný ako strategická infraštruktúra, nie ako hobby finančného sektora.

Varšava budovala burzu systematicky. Bukurešť, ktorú sme ešte pred rokmi vnímali ako zaostalú, má dnes aktívnejší kapitálový trh než Bratislava. Praha pokračuje ďalej.

A my? Aký signál vysielame my?

Kapitálový trh nie je budova burzy ani téma pre úzku skupinu finančníkov.

Je to mechanizmus, ktorý umožňuje slovenským firmám rásť bez nadmerného zadlženia. Je to nástroj, ktorý dáva dôchodkovým fondom možnosť investovať aj do domácich kvalitných spoločností pri zachovaní diverzifikácie. Je to cesta, ktorou môže slovenský občan investovať do firmy zo svojho regiónu, takej, ktorej rozumie, ktorej produkty pozná, ktorá formuje jeho okolie.

A je to spôsob, akým krajina financuje svoju budúcnosť cez vlastníctvo, nie iba cez dlh.

Mnohí Slováci dnes investujú do globálnych spoločností. To je rozumné, diverzifikácia má zmysel. Otázkou je, prečo by nemohli mať zároveň možnosť stať sa spolumajiteľmi kvalitných domácich firiem. Prečo by rast slovenských spoločností mal obohacovať predovšetkým zahraničných investorov?

Slovensko dnes potrebuje konsolidovať. To je realita a niet z nej úniku.

Ale konsolidácia, ktorá zaťažuje tých, čo vytvárajú hodnotu, neznižuje vlastné výdavky a nevyužíva zmysluplne ani kapitál, ktorý dostane zadarmo, nie je riešením. Je to odložený problém s rastúcim úrokom.

Paralelne potrebujeme rásť. A rast nevznikne dekrétom. Vznikne vtedy, keď budú mať slovenské firmy prístup k vlastnému kapitálu. Keď budú mať slovenskí občania možnosť investovať doma, nie len preto, aby zarobili, ale preto, aby sa stali spolumajiteľmi vlastnej krajiny.

Kapitálový trh nie je luxus pre bohatých. Je to infraštruktúra, ktorú majú krajiny, čo myslia na budúcnosť.

Šetriť bez rastu znamená stagnovať.
Bez vlastného kapitálu nemôže existovať dlhodobá ekonomická stabilita.